Keď rodič odmietne identitu dieťaťa, vesmír sa zatvorí

Pre moju úžasnú dcéru.

"Keď rodič odmieta identitu dieťaťa, je to, akoby ho opustil sám Boh – a spolu s ním aj celý vesmír."

Elena Petrus

Keď rodič odmieta identitu dieťaťa (aj toho dospelého), nie je to len osobná chyba jedného človeka. Je to prejav kolektívnej rany, ktorá sa prenáša generáciami. Dieťa to však nezažíva, ako spoločenský jav. Zažíva to bytostne. Prežíva to tak, akoby ho opustil Boh. Akoby sa od neho odvrátil celý vesmír.

Dieťa nepotrebuje dokonalých rodičov. Potrebuje rodičov, ktorí mu dovolia existovať také, aké je. Keď rodič odmieta identitu dieťaťa – jeho citlivosť, telo, sexualitu, povahu, temperament, pravdu – dieťa si to nevyloží, ako rodičov strach. Vyloží si to, ako dôkaz, že jeho existencia je chyba. A keď túto správu vysiela ten, kto má predstavovať bezpečie, rozpadá sa základná dôvera v život.

Rodičia často nekonajú zo zloby, ale zo strachu. Zo strachu, ktorý nie je ich vlastný, ale zdedený. Strachu, ktorý vznikol v systémoch, kde bolo nebezpečné vyčnievať, cítiť, hovoriť pravdu, byť iný. Kolektívna rana vzniká tam, kde spoločnosť prežije len za cenu potlačenia individuality. A rodičia, často nevedome, sa stávajú jej nositeľmi. Nechránia dieťa – chránia normu. Nevidia dieťa – vidia riziko.

Dieťa sa tak ocitá v konflikte, ktorý nemá riešenie. Buď stratí vzťah, alebo stratí seba. A dieťa vždy stratí seba.

 Potlačí pocity, telo, intuíciu, autentické impulzy. Naučí sa hrať rolu, ktorá je prijateľná. Prežije, ale za cenu vnútorného odpojenia. A toto odpojenie nie je individuálnou slabosťou. Je to dôsledok kolektívnej traumy, ktorá učí ľudí, že láska je podmienená prispôsobením.

Táto dynamika sa nekončí detstvom. Mnohé deti vyrastú, osamostatnia sa, založia si vlastné rodiny – a napriek tomu stále zatajujú časti seba, len aby nestratili rodičovské prijatie. Dospelé deti nehovoria rodičom pravdu o svojich vzťahoch, o svojom vnútri, o svojich hodnotách, o tom, kým sa stali. Nezdieľajú svoje bolesti, pochybnosti ani túžby. Nie preto, že by boli neúprimné, ale preto, že ich nervový systém sa stále bojí tej istej straty: ak budem taká, aká som, prídem o lásku.

Mnohé dospelé ženy žijú dvojitý život. Jeden pred rodičmi – prijateľný, uhladený, "v poriadku". A druhý vo vnútri – plný potlačených pocitov, smútku, hnevu a túžby po slobode. Kolektívna rana sa tak udržiava ďalej. Nie krikom, ale tichým mlčaním. Nie konfliktom, ale neustálym sebazapieraním.

Kolektívna rana učí, že hodnota človeka je viazaná na výkon, poslušnosť, vzhľad a kontrolu. Učí, že telo treba ovládať, pocity regulovať, túžby potláčať. Dieťa, ktoré sa narodí slobodné, citlivé a intuitívne, sa v takomto systéme stáva problémom. Nie preto, že by bolo chybné, ale preto, že svojou prirodzenosťou ohrozuje ilúziu bezpečia postavenú na popieraní seba.

Neskôr sa táto rana neprejavuje slovami, ale telom. Objavuje sa ako emočné prejedanie, závislosti, úzkosti, neschopnosť cítiť sýtosť, chronický pocit viny, neustála seba-kontrola. Telo sa stáva miestom boja, pretože je posledným priestorom, kde sa pravda ešte snaží prežiť. Keď duša nemohla hovoriť, začne hovoriť telo.

Pre dieťa – aj pre to dospelé – je odmietnutie identity rovnaké ako opustenie Bohom. Nie tým náboženským, ale archetypálnym – zdrojom zmyslu, bezpečia a lásky. A kolektívna rana tento pocit ešte prehlbuje, pretože potvrdzuje správu: svet nie je bezpečný pre to, kým si. Musíš sa prispôsobiť, zmenšiť, umlčať.

V dospelosti však prichádza bod, keď už nie je možné žiť v rozpore so sebou. Telo začne zlyhávať. Kontrola prestane fungovať. Jedlo už nedokáže umlčať bolesť. A vtedy sa neotvára len osobná trauma, ale aj kolektívna rana. Žena zrazu cíti, že to, čo nesie, nie je len jej príbeh. Je to príbeh jej matky, jej starej mamy, celej línie žien, ktoré sa museli zmenšiť, aby prežili.

Liečenie tejto rany nezačína obviňovaním rodičov ani spoločnosti. Začína návratom k sebe. Uvedomením, že identita nie je chyba. Že prirodzenosť nie je hrozba. Že telo nie je nepriateľ. Keď si žena dovolí prestať klamať – sebe aj svetu – prestáva nevedome slúžiť kolektívnej rane.

Vtedy sa neuzdravuje len jednotlivec.
Uzdravuje sa línia.

A Boh sa nevracia zvonka.
Vracia sa cez pravdu.
Cez dych.
Vracia sa cez pocit, že už sa nemusím skrývať, aby som bola milovaná.

S úctou, Elena Petrus.