Čo nás stojí, keď žijeme cudzie role – a ako to telo odhaľuje cez jedlo

Lenže to uznanie býva otrava v zlatej miske.
Každá veta "Ty si taká silná"
je v skutočnosti klincami do rakvy nášho tela, ktoré už dávno prosí o oddych.

Včera som mala "date" so svojou staršou dcérou.

Má už devätnásť rokov.
V tomto veku trávia deti s rodičmi čas len zriedka –
možno keď sa ide nakúpiť, niekam von alebo najesť.

Užívam si to.
Pretože keď boli deti malé a ja som sa snažila byť všetkým,
čo odo mňa svet očakával – dokonalou matkou, zamestnankyňou, manželkou,
dcérou, kresťankou, priateľkou –
bola som večne unavená.
Aj keď sme išli von, čakalo ma len jediné: kedy sa konečne vrátime domov.

Bola som tam, ale často emočne neprítomná.
Moje telo žilo, ale necítilo.
Moje deti rozprávali, ale ja som len prežívala.

Dnes, keď ma ešte občas potrebujú, ich počúvam.
Nie hlavou – telom.
Rozprávajú o snoch, nádejach, o láskach, ktoré vyšli aj nevyšli.
A ja počúvam…
Nie preto, že musím. Ale preto, že konečne môžem.

🩶 Čo nás stojí byť "dobrou ženou"

Keď som začala liečiť svoje poruchy príjmu potravy,
nemohla som obísť ani to, ako som žila ako žena.

Plnenie spoločenských rolí nás stojí viac, než si priznáme.
Učí nás dávať z nedostatku, usmievať sa cez únavu,
byť milé, keď vnútri kričíme,
a zvládať – pretože iné by bolo "zlyhanie".

Spoločnosť nás za to chváli.
Dáva nám potlesk, uznanie, rešpekt.
Lenže to uznanie býva otrava v zlatej miske.
Každá veta "Ty si taká silná"
je v skutočnosti klincami do rakvy nášho tela, ktoré už dávno prosí o oddych.

A keď už nevládze, začne hovoriť cez jedlo.

🍽️ Keď jedlo preberá slovo

Emočné jedenie nie je nepriateľ.
Je to telo, ktoré sa snaží vyrovnať tlak.
Ten tlak, ktorý vytvárame, keď hráme roly, ktoré nie sú naše.

Telo vie, že niečo nie je v poriadku,
ale my to voláme "slabosť", "lenivosť" alebo "nedostatok disciplíny".
Lenže ono sa len snaží vyvážiť všetko, čo mu chýba.
Bezpečie. Odpočinok. Skutočnú blízkosť.

Keď jedlo preberá slovo,
hovorí namiesto nás:

"Nechcem byť viac len tá silná."
"Nechcem dávať, keď som prázdna."
"Nechcem žiť podľa pravidiel, ktoré ma vyčerpávajú."

🌿 Matka, ktorá sa učí byť prítomná

Keď sa narodili moje dve dcéry,
bola som už naplno chytená v pasci rolí.
Moje poruchy príjmu potravy boli na vrchole.

Starať sa o deti,
byť pripravená na všetko,
niesť zodpovednosť za prežitie,
odolávať tlakom, ako má vyzerať "správna matka" –
všetko to vyčerpávalo moje telo aj dušu.

A tak jedlo preberalo to, čo som nevládala uniesť.
Stalo sa mojím jazykom, útechou, tlmičom aj spoločníkom.

💎 Dnes viem

Dnes viem, že jedlo bolo len poslom.
Ukazovalo mi, kde som žila cudzie životy –
a kde som sa zabudla v tých, ktoré mi tlieskali.

Dnes, keď sedím so svojimi dcérami pri stole,
keď mi rozprávajú o svojich snoch,
keď sa smejú, alebo mlčia –
som tam.
Bez rolí. Bez dokazovania.
Len žena, ktorá sa vracia k sebe.

👉 Tento článok je súčasťou mojej cesty "Psychológia emočného jedenia" – priestoru, kde sa učíme, že jedlo nie je nepriateľ, ale správa. A že v tej správe sa dá nájsť pravda o nás.

#emocnejedenie #zenstvosila #vedomamatka #vedomazena #zivotvtele #psychologiaemocnehojedenia

S úctou  k nášmu príbehu, Elena Petrus

Najnovšie články na našom blogu

Prečítajte si ako prví, čo je nové