Čo mne na Vianoce pomáha neprejedať sa
(a prečo to nikdy nebolo o koláčoch)
Trvalo mi to veľa rokov.
Roky pozorovania, únikov, hanby aj tichého zúfalstva, kým som pochopila, čo sa so mnou počas Vianoc vlastne deje.
Ako dieťa som Vianoce prežívala ako zvláštnu zmes – šťastie, očakávanie, zázraky…
a popritom únavu, napätie, stres, nevyslovené emócie.
Je to obdobie, keď sa spoločnosť zrazu zastaví.
A ak nevieme, čo so sebou a so životom, práve vtedy to vypláva na povrch.
V dospelosti som si vytvorila vlastné stratégie úniku.
Neoslavovať doma.
Ísť radšej do práce.
Byť u niekoho iného.
Nezostať sama so sebou a s tým, čo Vianoce otvárajú.
Až časom som pochopila pár kľúčových vecí.
1. Prvým krokom je spracovať si, aké role počas Vianoc hráme
Vianoce sú pre mnohých z nás návratom do rolí:
dcéry, ktorá má byť vďačná
ženy, ktorá má všetko zvládať
tej, ktorá udržiava pokoj
tej, ktorá sa má tešiť
Kým si tieto role neuvedomíme, automaticky do nich padáme.
A tam sa rodí vnútorný tlak, ktorý si potom "riešime" jedlom.
Pozor, tlak príde aj vtedy, keď si ich uvedomovať začneš.
2. Druhý krok bol pre mňa zásadný:
pochopiť, že jedlo nie je problém
Koláče nie sú problém.
Vianočné jedlo nie je problém.
Jedlo je ukazovateľ.
Ukazuje, aké emócie sú vo mne živé – a ktoré nechcem cítiť.
Pre mnohé z nás sú emócie počas sviatkov príliš silné:
smútok
samota
hnev
sklamanie
prázdno
A keď sú tieto pocity na povrchu, veľmi rýchlo hľadáme spôsob, ako ich utlmiť.
Vianočné cukrové je na to "dokonalý nástroj".
Nie preto, že by sme boli slabé.
Ale preto, že cítiť je niekedy príliš bolestivé.
3. Najväčšia odvaha: neutekať z Vianoc
Jedným z najdôležitejších momentov môjho života bolo,
keď som si dovolila Vianoce aj nemať.
Zostať doma.
Nič nerobiť.
Nehrať sa na sviatočnú náladu.
Táto skúsenosť mi dala slobodu voľby.
A práve vtedy sa mi paradoxne vrátila radosť zo slávenia –
už nie z povinnosti, ale z rozhodnutia.
Dnes viem byť s rodinou,
vedome si uvedomujem role,
a postupne do nich padám menej a menej.
Pretože sa už na nič nemusím hrať.
4. Pečenie cukrového je stále proces – ale sloboda v jedle rastie
Áno, aj pečenie je pre mňa stále citlivá téma.
Ale sloboda v jedle mi dnes dáva istotu,
že si aj toto jedlo môžem užívať, nie ním zajedať emócie.
Rozdiel je obrovský.
Keď jedlo nie je zakázané,
prestáva ma ovládať.
5. Spomalenie nie je technika. Je to odvaha.
A toto považujem za kľúčové.
Spomaliť neznamená ísť pomaly.
Znamená dovoliť si cítiť.
A to si vyžaduje obrovskú odvahu.
Je oveľa jednoduchšie:
byť v pohybe
byť zaneprázdnená
riešiť, piecť, upratovať
než ostať a cítiť
Aj dnes ťa pozývam, aby si sa na tieto body pozrela úprimne:
Aké role hráš počas Vianoc ty?
Čo v tebe sviatky otvárajú?
Pred čím utekáš jedlom?
Ak cítiš, že chceš ísť hlbšie,
pripravila som e-booky zdarma, ktoré si môžeš stiahnuť.
A vytvorila som aj Telegramový kanál,
kde zdieľam krátke audio správy – denne alebo obdeň –
na upokojenie, inšpiráciu a zamyslenie.
Nie ako návod.
Ale ako sprievod.
Želám ti veľa odvahy cítiť.
A robiť veci inak, než doteraz.
S láskou,
Elena Petrus